(Ne)čas pre seba

Autor: Paula Beinsteinová | 6.2.2014 o 16:13 | (upravené 7.2.2014 o 17:56) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  175x

Zásadne nepijem kávu bez mlieka. Tá zázračná troška bieleho moku, ktorá dokáže zo škaredej čiernej farby urobiť vľúdnejšiu, nesmie chýbať. Inak hrozí vážne riziko narušenia podstatnej časti môjho rituálu. Nedávam si veľa, vždy len trošku a ešte dolejem vodou. Že sú tieto návyky zvláštne? Sú, ale je to moja chvíľka, časť dňa, ktorá patrí iba mne. Občas trvá polhodinu, inokedy pár minút. Ale musí byť! V tomto svetskom zhone milujem pozastavenie sa pri káve v obľúbenej šálke, s trochou mlieka a v obľúbenom kresle. Občas aj s obľúbeným psom pri nohách. Najlepší začiatok dňa!

Tak som plánovala začať aj ten neslávne známy pondelok. Budík ma vytiahol z postele už o šiestej, veď obľúbený pes potrebuje ísť na prechádzku. Samozrejme, keď už idem von, skočím aj do obchodu, nech sa ostatní ešte vyspia. So psom na vôdzke v jednej a plnou taškou v druhej ruke ťažkopádne kráčam domov. To však ešte netuším, že kľúče na dne tašky som zaskladala nákupom. Konečne odomykám byt, utriem psovi zablatené labky a pozbieram potraviny, ktoré sa mi počas chvíľky nepozornosti rozsypali z tašky po chodbe. Dávam variť vodu do kanvice- moja chvíľka sa nezadržateľne blíži! Hľadám obľúbenú šálku a nachádzam ju v umývačke plnej už čistého riadu. „No dobre, tak ešte toto upracem,“ hovorím si a začnem ukladať veci z umývačky na svoje miesta v skrinke. Kanvica mi bublaním a poskakovaním ohlási, že voda už zovrela a ja, vykladajúc riad z umývačky, musím ešte chvíľu vydržať. Medzitým sa ku mne prikmotrí môj pes ma postrkovaním svojim ňufákom ma presviedča, že mu v bruchu začali vyhrávať muzikanti. Posledný tanier zaujal svoje miesto na poličke, a tak si vravím, že keď už upratujem, naložím do umývačky aj ten špinavý riad, ktorý na to od včerajšieho večera netrpezlivo čaká v dreze. Voda v kanvici je už takmer studená.

Víťazoslávne zatváram umývačku a znova stláčam tlačidlo na kanvici. Nasypem do obľúbenej šálky kávu a po chvíľke zamyslenia pridám ešte jednu lyžičku. „Veď si zaslúžim,“ hovorím si. Pozriem sa na svojho psa, ktorý na mňa úpenlivo hľadí a z očí mu srší nádej, že zažehnám jeho hlad. „No poď, kým mi voda zovrie, nasypem ti granule,“ poviem nedočkavému chlpáčovi, ktorému div chvost neodletí, ako ním od radosti švihá zo strany na stranu.

Kanvica sa vypne, je to tu. Prichádzam do kuchyne a zalejem zrniečka v obľúbenej šálke vodou. Určite si mysleli, že som už na ne zabudla. Hustá pena na povrchu mi spôsobí ešte väčšiu chuť na svoju rannú seansu. Je upratané, pes nakŕmený, nákup vyložený, rituál sa môže začať. Otvorím chladničku a moje oči bleskurýchle prezrú všetky police. Srdce mi búši ako splašené. Som stratená. Nemáme mlieko! Utekám do špajze a prehľadávam všetky jej kúty, ale okrem vanilkového pudingu, čo sa mlieku najviac približuje, nič iné nenachádzam. Stojím v kuchyni pri šálke tuhej čiernej kávy a chce sa mi plakať. Som odsúdená, toto je trest! Začnem uvažovať nad tým, že zaklopem na dvere susedovi, snáď sa zmiluje a odleje mi trošku mliečka. Potrebujem jednu, maximálne dve lyžice. Chcem tak veľa? Ale nie, veď je sedem hodín a sused si rád pospí. Čo teraz? Sadám si k stolu s obľúbenou šálkou neobľúbenej kávy ako kôpka nešťastia. Odpijem si a do oka sa mi nahrnie slza. Môj rituál ohlásil rapídny koniec. Kopnem kávu do seba, až ma strasie, ale čo už narobím. Odchádzam z kuchyne namosúrená a sklamaná. A tak som sa tešila!

Zásadne nepijem kávu bez mlieka. Ale ten osudný pondelok mi potvrdil staré známe: Nikdy nehovor nikdy!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?