Debata čakajúcich

Autor: Paula Beinsteinová | 7.2.2014 o 12:26 | Karma článku: 4,29 | Prečítané:  554x

V dnešnej uponáhľanej dobe máme pocit, že všetko ide akosi rýchlo. Nevieme, čo skôr, krútime sa okolo povinností ako pes naháňajúci vlastný chvost. Napriek tomu nás sem- tam dokáže spomaliť nejaké to čakanie. Čakáme skoro všade, v paneláku na výťah, v reštaurácii na obed, na vlak, na autobus, v čakárni u doktora, v obchode... i pred ním. Čakáme ako na spasenie. Musíme si vedieť krátiť čas, keď už sa ho ponáhľame prečkať. A čím lepšie, než debatou. Tak sa rozprávali aj tí štyria čakajúci v sychravom jesennom počasí.

„Ja si na to čakanie začínam zvykať,“ hovorí prvý. „Pozorujem okolie a čas mi tak zbehne rýchlejšie.“
„To ja si asi nikdy nezvyknem,“
oponuje druhá. „Každý okoloidúci na mňa hľadí, čo tu takto postávam. A keď sa ohradím, ešte som ja tá zlá, vraj ma nevedia vychovať.“
Tretí len tak sedí a nespúšťa pohľad z dverí. Čo ak príde konečne rad aj na neho?
„Kolegovia, to vám poviem, čakanie prináša aj benefity. Ako sa hovorí, kto si počká, ten sa dočká. Ja sa teda vždy dočkám odmeny,“ pousmeje sa štvrtý a poškrabe sa za uchom.
„Pre mňa je odmenou, keď sa naši vrátia domov a ideme sa spolu prejsť. Viete, aj ich musím doma vyčkávať,“ sťažuje sa druhá a vykúka na dvere, kedy sa konečne otvoria. Tretí ešte stále uprene hľadí pred seba. Začne byť trošku nervózny, keď z dverí vyjde cudzí muž v dlhom kabáte a dvere sa opäť zatvoria.
„Ja si niekedy musím počkať aj na to, kým sa naši rozhodnú, čo odo mňa vlastne chcú. Prines mi toto, dones toto... pripadám si ako poštár,“ zapojí sa znova do debaty prvý.
Dvere sa opäť otvorili. Tretí sa začne spokojne vrtieť, vstane a chystá sa rozbehnúť v ústrety staršej vychádzajúcej dáme. Zastaví ho až prudké trhnutie. „Neblázni sa, lebo tú vôdzku roztrhneš,“ prihovorí sa mu staršia dáma a podá svojmu natešenému psovi kúsok salámy. „To máš za to čakanie.“
Dočkal sa,“ zhodnotí štvrtý a opäť sa poškrabe za uchom. Druhá si len vzdychne a zahľadí sa za dámou, ako si s nadšeným labradorom veselo kráča spred obchodu domov. Trpezlivosť ruže prináša, pomyslí si, ale za tú dobu, čo tu na svojho pána čakám, by sme si všetci zaslúžili nejakú kosť.
Tí ľudia raz nevedia, kedy sa majú ponáhľať. A potom sa sťažujú, že majú život pod psa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?