Školáci vláčia v taške zošity, knihomoli listujú stranu za stranou, úradníci sa topia v hore zmlúv a faktúr, kupujeme noviny a časopisy, nehovoriac o kvante letákov, ktoré zo schránok vyberáme a s radosťou nečítame každý deň. Toľko stromov musí položiť život, aby mohli policajti písať na papier pokuty. Veveričky sa len chytajú za hlavu...
A koľko šimpanzov, orangutanov a iných stromových obyvateľov tak prichádza o domovy v období volieb! Veď každý politik míňa viac papiera než sám váži na propagovanie svojej osoby. Letáky sa na nás, obyčajných smrteľníkov, valia z každej strany. Aj preto ľudia začali umiestňovať pod schránky v paneláku veľkú škatuľu, ktorá už so všetkými tými hlavami vyobrazenými na letákoch, čo do nej všetci povyhadzovali, pripomína masový hrob. Rosničky hlásiace predpoveď počasia v televízii upozorňujú: Zvolebnieva sa! Inými slovami, prichádza víchrica. Kalamita, pohroma. Hotová záplava! Záplava sľubov a hesiel na letákoch, papieroch a brožúrach. Papierová vojna. Veveričky sa prestali chytať za hlavu a radšej sa v duchu modlia, aby sa z ich domu nestal ďalší materiál na predvolebnú kampaň.
Opakovanie je matkou múdrosti, hovorí známe príslovie. Azda preto nám politici opakovane ukazujú svoje podobizne na letákoch. Aby sme si ich vryli do pamäti. Ako keď sa malý Janko učí básničku a opakuje veršík za veršíkom. Tak by sme aj my mohli recitovať slogany, ktoré si denne čítame počas jazdy v autobuse. Pravidelne umiestňované plagáty s pozvánkami na kultúrne podujatia polepené po oknách autobusu sa strácajú medzi usmiatymi tvárami pánov v oblekoch sľubujúcich lepšie zajtrajšky. Ani si tak neuvedomujeme, koľko tvárí cestuje autobusom spolu s nami. Hľadia na nás z každej strany. Je to ako s obrazom, ktorý zdatný umelec namaľoval tak, aby sa vám zdalo, že sa na vás neustále pozerá, nech sa pohnete kdekoľvek. Netešia nás však svojou prítomnosťou iba v autobuse. Usmievajú sa na nás na pouličnej lampe, na dverách panelákov, čakajú pri vchode do obchodu a, samozrejme, pozorujú nás z bilboardu. Aby aj tie veveričky na strome pred ním videli, že ich dom sa používa na správne účely. A keď nastane deň „D“, teda deň volieb, kandidáti úpenlivo čakajú, volebné komisie podávajú tlačivá občanom rozhodnutým zmeniť situáciu v slovenskej politike, stromy sa naďalej vyrubujú, papiere a nové letáky vyrábajú a veveričky, tie pomaly ale isto prichádzajú o domovy a rezignovali už aj na ukrývanie prekvapení do orieškov pre Popolušku. Veď Slováci budú ešte dosť prekvapení, keď celé toto divadlo skončí. Len aby kvôli predvolebným kampaniam stromy dočista nevymizli. Papier by sa nedalo vyrobiť. To by bola revolúcia! Už by sa ani nemohlo povedať: Je to čierne na bielom.
Ale aj tak ma vždy fascinovalo, ako môže z hrubého a tvrdého dreva vzniknúť tenký a mäkký papier. V tom musí byť nejaký fígeľ. Mala by som sa opýtať niektorého z tých usmiatych ujov v kravatách, väčšina z nich má trikov plné rukávy. Teda, ak sa im tam medzitým už nenasťahovali bezdomovkyne veveričky...