Záhada zvedavého detektíva

Autor: Paula Beinsteinová | 8.2.2014 o 14:49 | (upravené 8.2.2014 o 14:57) Karma článku: 6,28 | Prečítané:  399x

Všetci to poznáte. Bežné pracovné dopoludnie, kedy pracujúci pracujú a školopovinní derú lavice. Vtedy prichádza, každý deň v takmer rovnakom čase, s plnou taškou a ešte za sebou ťahá kufrík. Pochoduje od dverí k dverám, stláča zvončeky a zapĺňa schránky letákmi a zásielkami. Poštárka. V ten deň som ju však nečakala...

Jediný kľúč od našej schránky má otec. Vždy, keď večer príde, vyberie jej obsah a doma so zvolaním „Pošta!“ rozdá listy adresátom. Letáky položí do kuchyne, každý ich rád aspoň zbežne „prelúska“. Podáva mi známy žltý papierik, z ktorého vyčítam, že mi prišla zásielka mimo rozsah doručovacej služby. Fíha! V momente mi začnú hlavou prebleskovať myšlienky, čo to asi môže byť. Nič som si neobjednávala. Či? Vari som na niečo zabudla? Nie, nie, určite nie, v tom mám jasno. Hm, hmm. Tak čo to teda je?

Ak som si nič nekúpila ja, znamená to, že na mňa myslel niekto iný. Ale kto? Hlavou mi preletí široký úsmev môjho priateľa. Panebože! Veď čochvíľa bude Valentín, sviatok všetkých zaľúbených. Žeby mi poslal prekvapenie? Skrsne vo mne nápad a začne ma zaplavovať radosť. Ale nie, kyticu by mi predsa neposielal poštou. Chytím sa za ústa. Prsteň? Prefackám sa a pre istotu sa aj uštipnem. Už ho vidím, ako z tej zásielky vyskočí on sám. „Dievča, vráť sa na zem!“ rozkážem si. V tej chvíli už moja zvedavosť vrie. Beriem do rúk mobil, ale hneď ho odkladám. Nebudem mu volať. Asi to predsa len nebol on, ale nechcem to teraz počuť. Tá predstava prsteňa sa mi začala celkom páčiť J ...

Rozmýšľam ďalej. Možno mi niečo posiela škola. Som v poslednom ročníku, možno zvyknú študentom zasielať nejaký dokument, uvažujem, i keď sama tomu absolútne neverím. Alebo mi posiela výtlačky nového čísla časopisu kolega. Ráno mi predsa písal mail, že sú už na svete. Ale prečo by mi ich posielal? Aj keby, nestihli by prísť ešte v ten istý deň. Či?

Je už hlboký večer a ja som stále neprišla na to, kto je potenciálnym odosielateľom. Cítim sa ako detektív. Som taká zvedavá, že snáď ani nezaspím! Našťastie, únava nad zvedavosťou zvíťazila...

Ráno som si privstala, nasadla na autobus a vyrazila do mesta po zásielku. Celú cestu som pokračovala v rozmýšľaní, ale márne. Vystúpila som a hneď som si to ráznym krokom namierila na poštu. Moja zvedavosť po príchode k priehradke rapídne vzrástla, a to som si myslela, že v autobuse už dosiahla maximum. Pani za okienkom mi podáva hrubú obálku. „Jéj, prekvapenie,“ teším sa. Beriem si ju do rúk, podpíšem prevzatie a ešte v predsieni pošty ju otváram. Prsteň to nie je. Ani časopis. Ani chlap odtiaľ nevyskočil. Vyberám knihu. Začítam sa do priloženého listu. Oznamuje, že mi z redakcie posielajú odmenu za aktivitu. No teda, to som nečakala! Zaplaví ma nadšenie, radosť a spokojnosť. Zadosťučinenie. Jednoducho povedané: Hurá!

A kniha? Detektívka. V duchu sa zasmejem. Ešte pred chvíľou som sa ako detektív cítila ja. Vložím zásielku do tašky a s úsmevom sa poberiem domov. Prekvapenia sú raz dobrá vec! J

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?