Hlavné dejisko: autobus

Autor: Paula Beinsteinová | 12.2.2014 o 8:23 | (upravené 12.2.2014 o 8:29) Karma článku: 10,30 | Prečítané:  203x

Začalo svitať. Deň vystriedal noc a štrbavé slnko ohlásilo svetu: Dobré nedeľné ráno! Nedeľa, typická doobedňajším pokojom, keď ľudia nevstávajú zbytočne skoro, pomaly ožíva ruchom.

 

Pod strieškou autobusovej zastávky sa už zbieha zopár ranných vtáčat. Z rozospatých tvárí pozorovateľ môže vyčítať, čo sa im azda v noci snívalo. Niektorí sú už celkom prebudení, najmä tá mladá slečna, čo sa usadila na lavičke a hompáľa preloženými nohami. Prirodzenú krásu prekryla značnou vrstvou tej umelej a keďže si aj stihla úhľadne vyžehliť svoje dlhé vlasy, musela veru vstávať veľmi skoro.

- Hej, už som na zastávke. Dobre, moja, vidíme sa. Pá, - odkladá mobil do koženkovej kabelky staršia dáma a netrpezlivo pozerá do diaľky. Očividne sa na priateľku v autobuse teší. Medzitým si upravuje klobúk na hlave a už azda tretí raz prehľadáva obsah svojho vrecka. Zrejme sa uisťuje, že má kľúče od bytu a premýšľa, či náhodou nezabudla vypnúť sporák. To by bolo rozvarených zemiakov!

Spoza zastávky sa pomaly presunie dopredu skupinka troch pánov v rokoch. Dvaja sú oblečení v saku, tretí v dlhom kabáte. Všetci majú na hlave čiernu šiltovku, čo ich pokusu o výzor elegána dodáva nádych vkusu športovca. Jeden z nich sa opiera o palicu. Zjavne sa mu tak kráča lepšie. Ich prísne výrazy prezrádzajú, že sa práve rozprávali o závažnej téme. Všetci ľudia na zastávke sa odrazu začnú tisnúť na kraj chodníka a vytvoria tak podivnú skupinu posplietanú z rôznych mladých i starých osudov. Takýto zhluk ľudí na zastávke je vždy znamením, že už prichádza autobus. V snahe nastúpiť ako prvý sa každý začne predierať dopredu. Len slečna ešte sedí a hompáľa nohami. Iste vie, že sa dnu dostane aj bez zbytočného tisnutia. Dôchodcovia pristupujú jeden po druhom, prikladajú dopravné karty na čítačku a víťazoslávne si sadajú na vyhradené miesta. Staršia dáma v klobúku sa prediera dozadu ku svojej priateľke, ktorá máva na celý autobus, aby si ju všimla. Vedľa nej už sedí ďalšia známa a tak sa tri ženy zvítali, usadili, vyložili svoje na prvý pohľad rovnaké kabelky na kolená a zahájili debatu. Traja starí páni zaujali predné miesta v autobuse a taktiež začali diskutovať. Za posledným pasažierom sa dvere zatvorili a autobus sa pohol. Prostredím vozidla sa začali miešať hlasy rozprávajúcich sa ľudí.

- Ríbezle musíš očistiť a pomlieť. V miske ich zmiešaš s cukrom. Ja dávam práškový, tak podľa chuti, veď vieš, aby bolo akurát, - počuť staršiu dámu v klobúku zhovárať sa s priateľkami.
- Ja dávam bez cukru, len tak, - odvetila druhá.
- Júj, veď to musí byť kyslé,- nedala sa prvá. Tretia len počúva a prikyvuje.
- A to ti poviem, vojna je vojna, tam ťa veru naučili, - ozval sa spredu starý pán, - nie ako teraz, títo mladí...
- Už ani mlynček na ríbezle nemám, tak len takto rukami, aha, - pokračuje teta, - A bez cukru, moja, bez cukru...
- To nás vyhnali a musel si robiť, aj keď sa ti nechcelo. A ten Fero, to s ním som bol v tých kasárňach taký kamarát, - spomína starý pán a jeho prísna tvár trošku pookreje.
- Hej, pamätám si, no. Veru, to boli časy, chlapi, -  odvetil druhý a prichytil si palicu bližšie. Má azda niečo spoločné so spomienkami na vojnu? Ktovie.
- Čierne ríbezle som ti minule varila. Aj som ich sterilizovala, ale nechutili mi, - hovorí prvá.
- Hanka, tak keď bez cukru, nečuduj sa! - smeje sa tretia. Druhá zatiaľ rozmýšľa, ako asi môže pomlieť ríbezle bez mlynčeka.
- Ale hustá šťava z nich vzišla, to hej. Len tá chuť bola akási trpká...

Spredu sa ozval opäť chlapský hlas: - Neviem, Maroš. Vtedy som ja nehral. Ale Tóno by ti vedel povedať, on na futbal vždy chodil poctivo, - pán sa znovu oprel o palicu. Tak vojna alebo šport?
- Hádam aj zo tri litre navarila...
- Kto, Tóno?
- Ale nie, musela som to dať do hrnca.
- Ja som rád športoval.
- No veď aj ja mám rada sladké...

Slečna už nehompáľa nohami. Vystúpila na prvej zastávke. Autobus pokračuje ďalej rozdelený na mužskú a ženskú polovicu, jeho priestorom sa vznáša atmosféra rozdielnosti oboch svetov. Pozorovateľ zachytáva vety vytrhnuté z kontextu, ale predsa tak typické ako pre dámy, tak pre pánov. Autobus sa blíži k ďalšej zastávke, spomaľuje, stojí. Dôchodcovia sa urýchlene ponáhľajú vystúpiť a spolu s nimi takmer všetci cestujúci. Skupina ľudí kráča rovnakým smerom, k rovnakej budove, vstupuje do rovnakej brány rovnakého kostola. Je predsa nedeľa a o chvíľu sa začína omša. Tri ženy s klobúkmi si sadnú vedľa seba, traja muži snímu z hlavy šiltovky a tiež sa usadia vedľa seba, o pár lavíc ďalej. Svet žien a svet mužov sa so všetkými rozdielnosťami spája v atmosfére nedeľnej bohoslužby. Všetci spievajú tie isté piesne, odpovedajú tým istým slovom. Vytvorili jednotu. Po omši vložia do pokladničky milodar pri východe z kostola a poberú sa opäť na zastávku. Autobus je ešte v nedohľadne, no oni už zvierajú pripravené dopravné karty. A keď príde, znovu sa tlačia dopredu, najlepšie na tie isté miesta.

- No a ríbezle potom zmrazíš, vieš, dlhšie vydržia...
- Teraz už na futbal nechodím, ale môj syn s vnukom áno...
Autobus sa zatvára a opäť rozdelený na dva svety pokračuje k najbližšej zastávke.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?