Na Slovensku po slovensky, vo Francúzsku... po anglicky?

Autor: Paula Beinsteinová | 14.2.2014 o 8:59 | (upravené 14.2.2014 o 9:07) Karma článku: 8,75 | Prečítané:  453x

Radosť v očiach, nadšenie v srdci. Očakávanie. Hlboký nádych. Fúúúúú! Hurá, podarilo sa mi sfúknuť všetkých osemnásť sviečok na narodeninovej torte. So širokým úsmevom prijímam gratulácie od svojich najbližších. Mamka mi podáva obálku. Na chvíľku sa zarazím. Čo to môže byť? Pomaly ju otváram a vyberám z nej poskladaný papier. Začítam sa. Vypleštím oči, chytím sa za ústa. To je snáď sen, to musí byť sen! Neverím vlastným vyplešteným očiam. Pozerám z papiera na mamku a zasa naspäť a od dojatia mi vyhŕkla slza. Práve mi totiž rodičia darovali zájazd do Paríža. Na svoj vstup do dospelosti budem mať veru krásne spomienky!

 

Odkedy som sa zoznámila s francúzštinou som nedala pokoj s ospevovaním Paríža a všetkého, čo s Francúzskom viac či menej súviselo. Kúpila som si baretku a spievala šansóny. Do Paríža so mnou pocestovala moja mama, ktorá síce po francúzsky nevie ani ceknúť, zato je však nadšenou fanúšičkou francúzskeho príbehu o markíze Angelike. Všetky časti videla najmenej stokrát, a tak sa veľmi tešila, že sa ako Angelika prejde vychýreným kráľovským zámkom vo Versailles. Možno tu natrafí aj na Joffreho, kto vie...

V čase zájazdu som mala za sebou tri roky učenia sa francúzštiny. Rozumela som celkom dobre, horšie bolo, keď som mala rozprávať ja. Rýchlosť francúzskej reči som ešte nenabrala. Po príchode do Paríža sme začali s prehliadkou mesta. Obzerala som sa okolo seba a nadšene som čítala všetky nápisy na obchodoch, názvy ulíc a smerové tabule odkazujúce turistov k vytúženému cieľu. Po francúzsky som čítala všetko, čo sa na ulici dalo prečítať a mala som nesmiernu radosť, keď som tomu aj rozumela. A to ste mali vidieť to potešenie, keď som zavadzala v rade v kaviarni a istý mladík mi povedal: „Pardon, mademoiselle," po našom „S dovolením, slečna". Byť mademoiselle je predsa niečo celkom iné, ako byť slečnou...

Z kultúrnych pamiatok som bola ohromená. Všetko, čo som dosiaľ videla len v knihách, bolo odrazu skutočné. Panthéon, Luxemburské záhrady, Quasimodom preslávený Notre Dame, dlhočízna ulica Champs- Élysées, Námestie svornosti, prekrásna bazilika Sacré Coeur, Moulin Rouge či Louvre. Samozrejme, ústrednú úlohu zohrala železná dáma Eiffelovka, z ktorej vrcholu som zamávala celému svetu. A v zámku vo Versailles bola mamka taká šťastná, že úplne celá žiarila. Bola som presvedčená, že keby ju v tej chvíli videl režisér, obsadil by do úlohy Angeliky de Peyrac práve ju.

Naša sprievodkyňa nám sprostredkovala všetky potrebné vybavovačky, čo sa týkalo zakúpenia vstupov do múzeí. V čase voľného programu prišiel však rad aj na mňa. Konečne som mala možnosť vyskúšať si komunikáciu v milovanej francúzštine. Konverzačnú brožúrku som prelúskala z každej strany, hádam sa na mňa nejaká užitočná fráza nalepila. Pristúpila som teda k okienku v Louvri a v snahe získať lístky som spustila po francúzsky:

- Bonjour, (pre čitateľov tohto blogu pokračujem v slovenčine) chcela by som dva lístky. Jeden dospelý a jeden študent.
- Študentský preukaz.
- Nech sa páči.
- Študenti do 26 rokov majú vstup zdarma.
- Aha, super! A potrebujem mať teda lístok aj ja?
- Áno, tu sú. Jeden dospelý a jeden zadarmo. Štrnásť eur, poprosím.
- Páči sa, drobné si nechajte. Au revoir!

Celá natešená som sa utekala mamke pochváliť, že som práve uskutočnila svoj prvý dialóg so skutočnou, živou Francúzskou. Zo svojho úspechu som mala naozaj radosť, a tá sa prehliadkou múzea iba násobila. Obrovský komplex Louvru pozostáva z viacerých pavilónov, a tak sme sa s mamkou túlali zahalené tajomstvami dávnych francúzskych čias. Obraz Mony Lízy, pardón, po francúzsky La Joconde, sa skvel v sále plnej turistov. Nápisy som prekladala do slovenčiny a moje francúzske sebavedomie rástlo a prekvitalo. So zapálením som listovala v prospektoch a napriek tomu, že texty v nich boli dostupné aj v slovenčine, ja som čítala po francúzsky. Mamka odrazu povedala, že niekde v Louvri sa má nachádzať vzácny apartmán Ľudovíta XIV., známeho kráľa Slnko. Netušila som, o čom hovorí, ale vybrali sme sa ho hľadať. Rozmýšľala som, v ktorom pavilóne môže byť, ale nič mi nenapadlo. Všetko sme už predsa prešli, či?
„Spýtaj sa, veľmi by so to chcela vidieť," pobáda ma mamka a ja si hneď začnem v duchu opakovať školskú lekciu „Pýtanie sa na cestu". Zopakujem si kľúčové frázy a so šarmom Parížanky pristúpim k neďaleko stojacej zamestnankyni múzea.

-  Bonjour ...

Zaseknem sa. Vypadlo mi slovíčko. Usmejem sa a pokračujem. Neviem sa poriadne vykoktať, pletiem časy a o gramatike radšej pomlčím. Opísať kráľa Slnko je predsa len niečo iné ako kúpiť si lístok. Začnem odznova. Nervózne si napravím baretku. Pani očividne nechápe, čo jej tu splietam Ľudovíta z Versailles. Skúsim teda inak. Nepomáha, pani sa na mňa pozerá, ako keby som spadla z jahody. Môj francúzsky hrebienok začne padať. Už neviem, akou frázou by som to zachránila.
Francúzska sa na mňa milo usmeje a zahlási: „Do you speak English?" ...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?