Až kým nás smrť nerozdelí...

Autor: Paula Beinsteinová | 2.6.2014 o 21:11 | Karma článku: 5,55 | Prečítané:  480x

Dobre vidíme iba srdcom, povedal Antoine de Saint-Exupéry. No srdcom sa dá aj počúvať...

– Prázdna karta, – oznámi tetuške prístroj v autobuse pri pokuse vybrať si lístok.
– Čože?! – rozčúli sa. – Tak mi ju nabite. Za päť eur! – prikáže vodičovi „emhádečky“ a namosúrene mu dobre že nie do xichtu vhodí bankovku. Berie si lístok a vkročí dovnútra.
– Poď sem, tu si sadneme. Ale počkaj, ja budem pri okne! – osopí sa na starčeka kráčajúceho za ňou. Iste ide o jej manžela. Manžela, ktorý je očividne pod papučou. Ako psík si poslušne bez jediného slova sadá k svojej paničke. Obaja sú akýsi vyparádení, z čoho usudzujem, že sa zrejme chystajú na spoločenskú udalosť. Nemôžem si nevšimnúť, ako sa spolu zladili. Tetuškin biely kabát spolu s bielou sukňou dopĺňa biely oblek jej muža. Stopercentne ho doň navliekla žena, chlapovi by čosi také snáď nikdy nenapadlo. Korunou k celému zjavu sú ich biele vlasy. Tetka si ich vyčesala do chvosta zopnutého bielou gumičkou s kvietkom. Deduškovi jeho troška bieleho páperia neposlušne postáva na hlave.
– To nie je možné, – začne zasa, – že mám znova prázdnu kartu. Ty si mi ju určite tajne brával z kabelky, keď si išiel na autobus. Priznaj sa! – nahnevane hovorí zjavne nič netušiacemu dedkovi. Ten nič nepovie, len sa na ňu nevinne zahľadí.
– No čo pozeráš? Radšej mi ukáž tvoj lístok, je na ňom uvedený zostatok na tvojej karte, – osopí sa na neho.
– Pche! Veď ti z nej takmer nič neubudlo. Ja sa z teba zbláznim!
– Moja, mohli sme ísť pešo, ak ti prekáža zaplatiť za lístok. Nakoniec, do mesta to nie je zas tak ďaleko...
– Čuš! Ty si taký tvrdohlavý! Veď s tými tvojimi nohami by sme tam nedošli ani do zajtra, – odsekne stará a mne v tej chvíli padne zrak na ujovu palicu. Príde mi ho ľúto. Ujo mlčí, oprie sa o palicu. Tá, na rozdiel od jeho ženy, asi jediná milo kráča životom popri ňom.
– To je tvoja vina! Ako si mám teraz užiť oslavu, keď ma tento hlúpy systém opäť ukrátil o päť eur? Môj úbohý dôchodok! – hromží zase mrzutá stará pani.
A ujo znova nič, len sa na ňu nenútene usmeje a nechá to tak. Veľmi ju ľúbi. Aj keď je taká. Takmer vidím, ako jeho veľké srdce bije pod bielym sakom iba pre ňu. Presvedčí ma aj potom, čo ho tetka nemilosrdne strká, keď vychádzajú z autobusu. Hneď, ako vystúpia, ujo odloží palicu a rozprestrie dáždnik. Tetka sa vzápätí chytí mužovej ruky a natlačí svoju nevľúdnu bielu osobu pod dáždnik. Starý pán drží v jednej ruke palicu a v druhej dáždnik spolu so svojou ženou. Jej kabelka ho pri chôdzi udiera do boku a on sám je spod dáždnika napoly vystrčený. Napriek tomu z neho vyžaruje neskutočná láska, vďaka ktorej mu do tváre padajúca spúšť kvapiek neprekáža. Je rád, že sa mu pred ňou darí ukrývať svoju ženu.

Nie nadarmo Goethe povedal, že Krásni mladí ľudia sú hračkou prírody, ale krásni starí ľudia sú umelecké diela. V tej chvíli som vedela, že v starčekovi vidím veľkého umelca.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?