Čo sa na záhradke naučíš, na balkóne akoby si našiel...

Autor: Paula Beinsteinová | 25.6.2014 o 11:08 | Karma článku: 5,27 | Prečítané:  310x

Nikdy som nemala vzťah k záhradníčeniu. Hoci moja babka okopávala záhony deň čo deň, pestovala ovocie a zeleninu všetkých druhov a dedko sa štveral po stromoch, aby obral plody, tieto gény záhradkárov som po nich nezdedila. A aj keď môj otec pravidelne porýľoval celú dedkovu záhradu výmenou za ruku jeho dcéry (a mojej budúcej mamy), vzťah k pestovaniu sa uňho nevyvinul. Dalo by sa povedať, že práve naopak.

Ako mestské deti sme k záhradke pričuchli na každoročných letných prázdninách u babky. Dedko naložil všetky tie malé detské zadky do vozíka a dotiahol nás do neďalekej záhradkárskej oblasti. Kým on rýľoval, polieval a stále čosi kutil v brečtanom obrastenej búde, babkin zdvihnutý prst na nás dozeral, aby sme poctivo obrali všetky ríbezle. Občas ich väčšina skončila namiesto vo vedre v našich žalúdkoch. Myšlienka na babkin vynikajúci koláč, aký z nich vedela vykúzliť, nás však poháňala oberať ďalej. Na záhradníčenie u babky a dedka sa teda najviac pamätajú moje chuťové poháriky, ale tiež ľútostné detské srdce, keď som nechtiac pri pokuse o rýľovanie motykou presekla dážďovku. Z tejto zákernej vraždy som sa ešte dlho spamätávala...

Z doposiaľ nevysvetliteľných príčin neskôr kúpil otec záhradu aj u nás. Dokopy sme tam boli asi päťkrát a jediné, čo nám priniesla, sú spomienky na vykradnutú búdku s náradím. Tak rýchlo, ako sme sa k záhrade dostali, sme sa jej aj zbavili. Všetky moje neskoršie pokusy niečo vypestovať skončili v podobe vyklíčeného zrnka fazule vo vate, ktoré mi zakaždým po vložení do zeme zhnilo. A tak som sa záhradou nadobro prestala zaoberať, koniec-koncov, ani som na to nemala čas...

Po veľmi, veeeeeeeľmi dlhom čase úplnou náhodou natrafila na internete na obrázok klíčiaceho semiačka fazule zamotaného vo vate, pri ktorom stál nápis: „Ak sa na toto pamätáš, tvoje detstvo určite nebolo nudné.“ Vtedy som si s úsmevom pripomenula svoje detské chvíle a povedala som si, že je čas si ich zopakovať. Vzala som vatu, poliala ju vodou a uložila do nej zopár podlhovastých zrniek fazule, ktoré som pravidelne zalievala, kontrolovala a s priam materskou láskou povzbudzovala, aby rástli do krásy. Nechala som ich poriadne vyklíčiť a opäť som ich skúsila zasadiť. Na moje prekvapenie sa ujali. Začali rásť ako nepríčetné, netrvalo dlho a musela som im zaobstarať podporu, aby sa im nepolámali stonky. Tento môj životný úspech ma tak nakopol, že som si nakúpila ďalšie a ďalšie semiačka rôznej zeleniny a ukoristila som všetky mamkine kvetináče, ktoré si odložila na zasadenie letných kvetov. Moja záhradkárska mánia prešla aj na môjho brata, a tak sme náš balkón premenili na panelákový skleník, v ktorom pomaly ale isto dozrievala fazuľa, rajčina, mrkva, čili papričky, reďkvičky, ale aj slnečnica, palma a vodný melón. Babke sa asi predsa len podarilo zasiať do našich génov aj bunku záhradníkov.

Keď moja fazuľka po prvý raz vykvitla, mala som nesmiernu radosť. A keď sa neskôr jej kvet premenil na maličký strúčik, dobre že som neotvorila šampanské. Onedlho pribudli ďalšie a ďalšie struky, rástli, naberali na objeme a moja záhradkárska duša prekvitala spolu s nimi. S bratom sme natešene plánovali, akú hostinu si z našich vypestovaných plodín prichystáme. Nedočkavo som odtrhla prvý zrelý fazuľový struk a otvorila som ho. Z jeho vnútra sa na mňa usmiala jedna jediná fazuľka. Pozerala som sa na tento zjav, čo som „priviedla na svet“ a napriek tomu, že bola iba jedna, mala som z nej radosť. Ostatné struky nedozreli a akosi to v polovici svojej cesty vzdali. Celá moja úroda mi teda ležala na dlani v podobe jednej malej fazuľky. Čo s ňou teda urobím? No čo asi, zjem ju, tak, ako som si plánovala. Zapla som sporák a to jedno nešťastné zrnko uvarila. Ako som sa dočítala, fazuľa je významným zdrojom bielkovín a má ich najviac spomedzi všetkých rastlinných potravín. S týmto vedomím som svoj fazuľový prívarok v podobe jedného zrnka fazule zjedla. Ale poviem vám, chutilo presne tak dobre, ako má. A to ma teší najviac! :-) Teraz už len netrpezlivo čakáme, kým sa naše ďalšie plodiny rozvinú. Uvidíme, koľko podobných prívarkov sa dočkáme... :-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?