Pred časom som čítala knihu z radu pozitívnej literatúry o tom, ako sa netrápiť pre maličkosti. Okrem iných múdrych rád som si zapamätala túto: Hľadaj v každej situácii, a najmä v negatívnej, niečo dobré, čo ti túto povinnosť alebo nepríjemnosť spríjemní. Ako príklad tu autor spomenul Améliu z Montmartru (krásny príbeh, podotýkam). Nemala rada nakupovanie, ale tešila sa z maličkostí. Nesmiernu radosť jej spôsobovalo ponorenie dlaní do vreca plného zrniečok na trhu. Preto hoci neznášala povinné nákupy na tržnici, tešila na zrnká, ktoré ju tam čakali, čím sa vyhla zlej nálade, akú by jej inak túlanie sa po trhu spôsobilo. Jednoduché gesto premenilo nepríjemnú úlohu na zážitok...
A tak som si povedala, že aj ja musím hľadať drobnosti, ktoré by mi vyčarovali úsmev na tvári, keď ho budem potrebovať. Zistila som, že to dokážu jednoduché kvietky okolo, pohľad na šantiace psy a tiež veselé malé deti. To je však len časť. Odrazu som si uvedomila, že všetko to, čo ma teší, si nosím všade so sebou. Ustavične odhaľujem, čo všetko sa do môjho srdca zmestí. A tak skúšam vždy, keď ma opustí dobrá nálada, alebo mám pred sebou nechcenú úlohu, nájsť nablízku niektorého z mojich spúšťačov radosti. Milujem jablká, preto sa v supermarkete vždy zastavím a obdivujem ich červené obliny. Potom zamierim ku káve a prezerám si najrôznejšie druhy skúmajúc ich vôňu. Vonku zavriem oči, nastavím tvár slnku a všetky tiene zo mňa hneď opadnú. Zdĺhavé cestovanie si krátim čítaním knihy, ktorú som si zvykla nosiť všade so sebou, či už idem MHD-čkou alebo vlakom. Pre istotu. Prípadne píšem, čo ma napĺňa. Keď je však aj písanie iba nepríjemná povinnosť, vezmem si jedno z pier, ktoré som si odniekadiaľ doniesla ako suvenír, vďaka čomu tak popri robote aj spomínam na veselé príhody v rôznych krajinách. Musím vybaviť čosi dôležité na úrade, no namiesto hádania sa s nevrlou a „ochotnou“ tetou za okienkom v duchu obdivujem jej elegantnú blúzku. Inokedy si spievam alebo hmkám obľúbenú pieseň. Občas celý náročný deň prežijem len vďaka myšlienke na pohár vína, ktorým túto 24-hodinovú kalamitu zakončím... a tak ďalej, a tak ďalej....
Nie vždy sa mi túto múdru radu darí dodržiavať, koniec-koncov myslím, že to asi ani nie je možné. Som len človek a aj ja viem v nepríjemnej situácii vybuchnúť ako sopka, láva hnevu sa zo mňa valí jedna radosť. Práve v snahe zabrániť explózii som začala čítať spomínanú knihu. Avšak vždy sa nájde maličkosť, pre ktorú sa trápim. Amélia je dobrá učiteľka a spolu s autorom knihy sa asi pre maličkosti nikdy netrápila. Prvá rada teda znie: Zváž, či daná situácia stojí za to, aby si sa ňou vážnejšie zaoberal. Ak nie, hoď ju za hlavu! A tak, priatelia, naučme sa spolu hádzať za hlavu všetky nepríjemnosti a hneď sami seba prekvapíme tým, koľko dobrých vecí vôkol nás odrazu zbadáme ...
