Hovorí sa, že muži sú lepšími kuchármi ako ženy. Neviem, do akej miery je to pravda, keďže šéfkuchárkou našej rodiny je mama. Ona chystá raňajky, ona varí obed, ona chodí od jednej svojej ratolesti k druhej a vypytuje sa, čo si dá na večeru. Jej kuchyňa je vynikajúca, už neraz sme jej hovorili, že by si mohla otvoriť reštauráciu. Napriek tomu sú dni, keď má rodinný obed na starosti otec. Vtedy presne vieme, čo budeme jesť. Avšak nikdy nevieme, ako sa to pripravuje. Otec to nazval „ockove prírodné - čo dom dal“. Základom je bravčové mäso na prírodno. Omáčka, ktorá je korunou celého pokrmu, je tým povestným tajomstvom šéfkuchára. Otec tvrdí, že pri jej príprave vždy použije isté základné suroviny, zvyšok však obmieňa. A to podľa toho, čo vhodné doma nájde, odtiaľ názov „čo dom dal“. Omáčka chutí zakaždým takmer rovnako, ale vždy obsahuje istú zvláštnu, ťažko opísateľnú lahodnú chuť. Preto je záhadou, ktorú si kuchár necháva iba pre seba. Osobne mäso nevyhľadávam, ale „čo dom dal“ je neskutočným potešením aj pre mňa. Stavím sa, že keby ho ochutnal hociktorý vegetarián, okamžite by zložil ódu na mäso. Chuťové poháriky celej rodiny sa nevedia dočkať obeda, keď otec ráno vyhlási: Dnes varím ja! I.P. Pavlov reflex na seba nenechá dlho čakať a my sa musíme kontrolovať, aby sme od chuti neposlintali všetko navôkol.
Šéfkuchár bez čapice sa väčšinou neposadí za stôl spolu s nami (aj tak by sa tam zrejme pre veľký počet hladošov u nás doma ani nezmestil). Opretý o kuchynskú linku s úsmevom sleduje, ako rýchlosťou svetla mizne jeho výtvor v našich žalúdkoch a vetou „Ja si vás vychutnávam“ vyjadruje, ako sa teší, že nám chutí.
Aj šéfkuchár však občas nemá svoj deň. Vtedy sú druhou alternatívou obedu, ktorý vie otec uvariť, parené buchty z polotovaru, čo iba vysvetľuje, prečo u nás varí mama. Avšak jeho mäsko by sa mohlo pokojne nazývať hoci aj národným jedlom.