Som Martinčanka, rozprávam spisovne. AĽEBO nie?

Autor: Paula Beinsteinová | 16.7.2014 o 19:25 | Karma článku: 4,72 | Prečítané:  709x

Je všeobecne známe, aké ťažké je pre cudzincov vysloviť to naše slovenské guľôčka, čučoriedka, ľa-ľa... Niekedy s tým však majú čo robiť aj samotní Slováci... 

Pochádzam zo stredného Slovenska. Konkrétne z Martina. Z niekdajšieho centra kultúry Slovákov, ktoré sa toto kultúrne povedomie usiluje zachovávať dodnes. Samotný Ľudovít Štúr podľa stredoslovenského nárečia, áno, toho nášho martinského, kodifikoval svoju spisovnú slovenčinu. Práve preto ľudia predpokladajú, že Martinčan sa s nimi bude rozprávať spisovne a tak správne ľubozvučne. Aľe, predsa to má ňejaký ten zádrheľ...

V prvom rade treba spomenúť vychýrenosť drvivej väčšiny Martinčanov používať slovo fest. A to teda fest často. Fest dobré, fest veľa, fest málo, fest sladké, fest slané, fest ťa ľúbim... a tak ďalej, fest ďalej. Toto slovo sa dokonca občas mení na zdrobnené festik. Vynachádzavosť niektorých ľudí je teda fest čudná...

Do ďalšej kategórie v reči stredo až severoslovákov patrí to naše slovenské de, te, ne, le, di, ti, ni, li. Pre niekoho je toto mäkké vyslovovanie automatické, pre iného nemožné. Kamarát sa plieska rukou po čele, keď v jeho prítomnosti zaznie tvrdé ludia, namiesto znejúceho ľudia. Rovnako pri slove vela. A keď sa to niekedy spojí a ktosi povie vela ludí, najradšej by toho dotyčného zastrelil. A určite by na neho vyštekol mäkko: "Zastreľím ťa!"

Ja sama som vždy žila v presvedčení, že rozprávam pekne ľubozvučne čisto a spisovne. Z omylu ma vyviedli moje nové kolegyne, keď som sa pripojila k zástupu rádioaktívnych moderátorov v éteri. Odrazu som zistila, že v reči strácam mäkčene. Koncovky -li som vyslovovala tvrdo a takisto poniektoré názvy miest. Napríklad Žilina sa v mojom jazyku odrazu zmenila na Žilynu. Za tieto neospravedlniteľné chyby som zožala kritiku, ktorú si, samozrejme, vážim ako dôležité upozornenie pre potenciálnu prácu v rádiu. "Zapisuj si vety foneticky," poradila mi kolegynka a tak som sa musela odosobniť od novinárčiny písaného typu, na akú som doposiaľ bola zvyknutá písaním do novín. Začala som si zapisovať a doslova zvýrazňovať všetky mäkčene, aby o ne poslucháči neboli pre moju rádiovú neskúsenosť ukrátení. Anton Bernolák by ma za to určite nemal v láske. Zato pán Štúr zrejme áno. A môj spomínaný kamarát asi takisto :-)

Hoci som vždy mäkčila, predsa len sa našli slová, ktoré som vyslovovala tvrdo a až prácou v rádiu som to zistila. Teraz si na to dávam taký pozor, že i v bežnej reči opravujem všetkých okolo, ak povedia nespisovné slovo a "nedajbože" ho ešte aj "nemartinsky" vyslovia. Skúšku z trpezlivosti zažívam každý deň, a to rovno u nás doma. Sme zmiešaná česko-slovenská rodina, a tak NEŇÍ nič NEobvyklé, že sa občas u nás MLUVÍ VELMI tvrdo. Nedajú si povedať, že sa nehovorí NENÍ, ale NIE JE. A tak ďalej. A tak ďaĽej!

A hoci si teraz strážim dodržiavanie ďe-ťe-ňe-ľe, nikto ma neprinúti mäkčiť aj spojku ale. To sa mi vždy priečilo, pretože sa mi to nepáči. Znie to krásne ľubozvučne, AĽE nie mojim ušiam. A tak si dokoĽiečka dokola mäkčím tú svoju slovenčinu. Len si musím dať pozor, aby som celkom nezmäkla. V dnešnej dobe sa predsa hovorí, že sa dokáže presadiť len ten, kto má tvrdé lakte.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?