Pútač pozornosti

Autor: Paula Beinsteinová | 8.8.2014 o 9:52 | Karma článku: 6,53 | Prečítané:  305x

Iste ste sa už stretli s ľuďmi, ktorí za každú cenu chceli, aby si ich ostatní všimli. Sú to tí, čo na celý autobus vedú debatu s telefónom, na celú ulicu spúšťajú hlasný smiech či nahlas o sebe rozprávajú nič netušiacemu spolupacientovi v čakárni u doktora. Niektorí ľudia proste chcú na seba neustále upozorňovať. A keby len ľudia...

Každý sa rád obklopí spoločnosťou najbližších. Aj ten najizolujúcejší sa introvert sa z času na čas potrebuje s niekým stretnúť. Spoločnosť druhých nám dáva pocit spolupatričnosti. To, že jeden k druhému patríme, si nedávame najavo len my, ľudia. Môj pes je toho príkladom.

Keď sme všetci rozlezení v práci či v škole, vyrovnáva sa so samotou spánkom. Ale keď sme doma, samoty stačilo! Víta ma ešte ďalšie tri hodiny po príchode a blažene pri tom vrtí chvostom (aj celým telom). Je ako vo vytržení, keď vezmem obojok a zvolám: Ideme! A keď zdvihnem obľúbenú hračku, takmer počujem jeho natešené srdce biť ako zvon.

Nastávajú však aj chvíle, keď sme všetci doma zaneprázdnení a zahĺbení do rôznych činností a náš pes tak jednoducho nevie, do čoho kopnúť. Vtedy v tej svojej psej hlave zapína program „pútač pozornosti“, čo spôsobí, že ho zaručene nikto neprehliadne. Prečo? Pretože zavadzia. Ale strašne! Aby sme si ho skutočne VŠETCI všimli, vyvalí sa na najfrekventovanejšie miesta v byte. Leží rozvalený predo dvermi od WC, v kuchyni priamo pod kuchynskou linkou, inokedy sa premiestni ku chladničke. Sadá si pred televízor, takže namiesto moderátora vidím natešenú chlpatú hlavu svojho psa s vyplazeným jazykom na boku papule. Keby išlo o čivavu, nebol by problém prekročiť ju vyvalenú na koberci. Pri našom zlatom retrieverovi to však vyžaduje istú fyzickú kondíciu. Vždy totiž radostne zavadzia tam, kde je málo miesta, a tak sa musím pridŕžať okolitého nábytku, aby som nespadla. Jasné, som pánička a jediné hlasné „Hore!“ by zdvihlo ten jeho psí zadok, aby som mohla prejsť bez ujmy na zdraví. Náš pes však už nie je najmladší, ťažšie sa mu vstáva a ja jednoducho niekedy nemám to srdce, ukončiť jeho pohodlie, keď si tam tak pekne leží...

Druhá verzia programu pútača pozornosti má tiež niečo spoločné s vycapením sa na dlážke, avšak úplne iným spôsobom. Náš pes vie, že ľudí lákajú nezvyčajné veci, a tak si líha na chrbát uprostred chodby, labky vytrčí na všetky svetové strany, čím načisto vystaví na obdiv svoje... brucho a takto dole hlavou na nás hádže tie najnezvyčajnejšie grimasy na svete. A čo je vskutku pozoruhodné, v takejto polohe dokáže nehybne vydržať celé minúty. Inak, zaberá to, vždy sa rozosmejem, keď ho takto uvidím. A pes je šťastný, že je stredobod pozornosti. Poškrabkám mu vytrčené bruško a je spokojný.

Neprehliadnuteľným pútačom pozornosti je tiež zvuková kulisa nášho psa. S potešením totiž skáče do reči. Musím ho však pochváliť, že po nás nešteká. Jeho zvuky s obľubou voláme spievanie. Je to niečo medzi melodickým hmmmm-hmmm, vystriedané spevavým úúúhmm-vŕŕŕŕ. Melódiu hlasu mení, začne vysoko, potom ju zníži a záver „vety“ opäť zaspieva. Náš pes veru vie, čo je to intonácia! Občas však intonuje aj zo sna o druhej ráno, jeho

 árie tak zobudia celú rodinu. Pes je však tiež jej právoplatným členom. Podľa mňa mu ani neprekáža, že nie je hlavou rodiny. Bravúrne totiž zvláda úlohu jej chvosta, ktorý všetky emócie tlmočí bleskurýchlym mávaním zo strany na stranu. A vôbec nevadí, že pritom veselo zavadzia. :-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?