Pomrvila som sa na sedadle a zívla som. Mala som za sebou náročný deň. Na nepríjemnosti som už však nemyslela. Iba na tie oči... Také som u iných jemu podobných ešte nevidela. Mal aj on náročný deň? Vyzerá unavene. Sklopil zrak a teraz obzeral podlahu v kupé. Akoby skúmal, kto tu sedel pred nami.
Neviem odhadnúť, koľko má rokov, ale asi bude mladší než ten, čo prišiel s ním. Chlapík len ticho sedí vedľa neho, vôbec sa mu neprihovorí. Možno čaká, že debatu začnem ja. Ale o čom sa baviť? Hlavou mi nevíri nič iné, len jeho krásny pohľad. Ako sa asi díva na svet takými očami? A koľko toho už videli? Videli krásu, prejav lásky? Azda len nie utrpenie... nie, to nie, veď nevyzerá nespokojne. Naopak, je dobre stavaný, má mocné telo a je plný sily. Aj keď je teraz unavený...
Vlak spomalil a on sa zahľadel na svojho kamaráta. Vymenili si veľavravné pohľady. Rozumeli si aj bez slov, videla som, ako medzi sebou komunikujú očami. Chlapík sa usmial. A on si spokojne opäť podoprel hlavu.
Zastali sme na železničnej stanici a ja som musela vystúpiť. Oni zostali sedieť, cestovali ďalej. Chlapík a jeho najlepší priateľ. Sibírsky husky s tými najkrajšími psími očami na svete... :-)