Športu zdar, alebo Keď sama neviem, o čom točím

Autor: Paula Beinsteinová | 18.10.2014 o 22:47 | Karma článku: 4,03 | Prečítané:  234x

Mám rada cudzie jazyky. Ale hovoriť po futbalisticky sa asi nikdy nenaučím

Novinárska profesia so sebou prináša aj rozhovory, a to nielen také bežné, ale aj interview so známymi osobnosťami. Na jednej strane sa teším: „Váu, paráda, ešte sa aj spolu odfotíme!“ Ale na druhej strane...

Nedeľa večer. Pripravujem si materiál na zajtra. V pondelok k nám už tradične prichádzajú na rozhovor futbalisti. Vždy sa vedie debata o poslednom zápase. Háčik je v tom, že sa až v deň rozhovoru dozviem, s kým sa vlastne budem rozprávať. Moje vždy pripravené ja je tým pádom limitované na improvizáciu a, povedzme si pravdu, to nie je moja parketa. Väčšinou túto diskusiu vedú moji kolegovia, ale dnes prišiel rad na mňa. Keďže v čase zápasu sú moje oči namiesto na obrazovke nalepené na výklade pri obzeraní novej kabelky, netuším, ako zápas prebiehal. Nie že by ma šport nezaujímal, jednoducho sa v ňom nevyznám. Športová terminológia mi nič nehovorí, teda okrem pojmov ako spaľovanie kalórií pravidelným aeróbnym cvičením. Niet sa čo čudovať, že som v deň „D“ z nasledujúceho rozhovoru vystresovaná ako bacil v lekárni. O to viac, že sú dve hodiny pred ním a ja stále neviem, kto príde. Bude to útočník alebo obranca? Možno príde kapitán. Alebo tréner. Každému treba položiť iné otázky. Dokelu... Hlúpa kabelka, načo som si ju toľko obzerala, keď som si ju aj tak nekúpila...

Pondelkové predpoludnie pobehujem po byte ako šialená. „Nádych, výdych,“ snažím sa upokojiť. Vyplašená sa utiekam k toľkokrát zavrhovanej rade mojej matky, a tak sa ja, čo nejem sladké, vrhnem po čokoláde. Sacharidy na nervy si doplním aj obľúbenou lyžičkou medu. Na chvíľu sa upokojím. Ale potom už musím utekať na autobus....

Napätie v mojom vnútri by sa dalo krájať. Beriem svoj zápisník a ešte počas cesty spíšem zoznam univerzálnych otázok, ktoré môžem položiť každému bez toho, aby spoznal, že som včerajší zápas nesledovala. Či už to bude tréner, brankár alebo, pre mňa - za mňa, aj rozhodca. Nakoniec sa mi predsa len podarí dostať sa do stavu akého - takého pokoja. Futbalisti sú predsa fešáci, takže, ak by mi náhodou nič iné nenapadlo, spýtam sa, či majú frajerku.

Takto naladená sa začínam na rozhovor aj celkom tešiť. Až keď mi pred budovou redakcie zazvoní telefón a produkčná mi oznámi, že nakoniec nikto nepríde. „Presunulo sa to na zajtra,“ ozýva sa v slúchadle. Moje vystresované ja konečne vyjde zo svojej ulity. Poteším sa, že ma obišlo potenciálne faux pas. Ale na druhej strane sa nahnevám, že som stratila minimálne tri hodiny svojho života sledovaním športových výsledkov. Po chvíli si vravím, že by som rozhovor aj tak hravo zvládla. No jasné! Až keď je problém vyriešený sme najväčší mudrci...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?