Mláčka

Autor: Paula Beinsteinová | 15.4.2015 o 11:38 | Karma článku: 5,11 | Prečítané:  215x

S príchodom šteniatka vám doma pribudne malé utešené chlpaté klbko, pobehujúce z jednej izby do druhej, doslova šťastie na štyroch labkách, ktoré vám bude ustavične za pätami. No treba počítať aj s tým, že vaše päty budú spočiatku aj v niečom inom.

Kým sme Cindy naučili, že cikať (a predovšetkým kakať!) sa doma nesmie, museli sme si dávať svätý pozor na to, aby sme sa nepošmykli. „Nástrahy" na nás číhali na každom kroku. A veru ono sa to veľmi rado roztekalo pomedzi prsty na nohách. Prvý záchod tvorili porozkladané noviny a kartóny zo škatúľ, ktoré dokonale spestrili našu chodbu (dizajnéri a bytoví architekti by sa chytali za hlavy). Farba toho, čo na nich Cindy nechávala, vo väčšine prípadov však všade inde, len nie tam, už s vybavením predsiene neladila. Hnedá je totiž iba jedna skriňa. Keď sa nad tým zamyslím, zrejme nikdy predtým sme s takou pravidelnou každodennosťou neumývali dlážku ako v čase príchodu Cindy do nášho bytu.

Keď Cindy prvý raz pocítila okolo krku niečo cudzie, z čoho pokračovala šnúra vedúca až do dlane majiteľov, nechápala, čo za novú hru sme jej to vymysleli. Na obojok si zvykla pomerne rýchlo, horšie to už bolo s vodidlom. Skákala po ňom, hrýzla ho a ani za ten svet nám nechcela dovoliť, aby sme jej ním určovali, akým smerom má kráčať. Vlastne najprv ani nekráčala. Na prvej prechádzke si hneď po východe z paneláku sadla na chodník a odmietala ísť ďalej. Nezdvihol by ju ani David Copperfield, nech by používal akékoľvek čary. Neviem, či sa vôbec Cindy vonku vyprázdnila, ako sme si to všetci želali. Vzdelaní príručkou o psoch sme jej neprestajne opakovali slovo „mláčka" stále dokola, aby si ho spojila so svojou fyzickou potrebou. Aj keď sa jej to zadarilo doma, povedali sme jej ono zázračné slovíčko, aby jej bolo nad slnko jasné, o čo ide. Prvým úspechom bolo, keď sa „vymláčkovala" na pripravených novinách a nie na koberci alebo dlaždiciach, ako dovtedy zvykla. Chválili sme ju do nebies. Postupne jej v tej psej hlave došlo, čo sme ju to celý čas učili. A keď sa jej podarilo prvýkrát vydržať a vycikať sa vonku, takmer sme od radosti skákali.

Prešlo jedenásť rokov, no slovo mláčka z nášho slovníka nevypadlo. Každý deň ním povzbudzujeme nášho psa, ktorý sa ani za ten svet nevie rozhodnúť, ktoré steblo trávy obšťastní prúdom vody. Akoby to nebolo jedno! Pes si zrejme vyberá vhodné miesto podľa určitých vecí, ktoré my ľudia necítime. Dôkazom je Cindy, ktorá sa minimálne dvadsaťkrát otočí, kým konečne čupne (minule som to rátala a bolo to ešte viac). V zime je to horšie než v lete, pretože z ustavičného opakovania slova „mláčka" človeku zamŕza celá tvár. Aj dnes slovne „mláčkujeme" spolu so Cindy, hoci jej staré uši nás už nepočujú. Zrejme sme na toto slovíčko nenaučili iba psa, ale aj seba samých. Vynechať ho na prechádzke by bolo jednoducho nemožné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?