Ak by som mala jedným slovom charakterizovať spôsob stravy môjho psa, bez váhania poviem: všežravec. Dokáže prehltnúť všetko od maličkých odrobiniek z chleba, cestoviny, vajíčka až po kosti a iné ľuďmi nestráviteľné záležitosti.
Prvé jedlo, ktoré tvorilo základ šteňacej stravy malej dvojmesačnej Cindy, boli piškóty namočené v mlieku, aby jej malé zúbky nemuseli ťažkopádne hrýzť. Postupne začala žrať aj granule, až sa nakoniec stali jej hlavným menu. Samozrejme, mäsko, ryža, šunka či polievky sme jej na prilepšenie sem-tam dávali tiež. Ráno obsmŕdala v kuchyni a počkala, kým všetci odídu a potom si vychutnávala raňajky s paničkou v podobe chleba s maslom. Mamina nášho psa vždy rozmaznávala. Spomedzi všetkých jedlých (aj nejedlých) vecí, ktoré Cindy ochutnala, boli jednoznačne na prvom mieste piškóty. Za nich by vymenila aj svojich majiteľov. Vážne! Nosievali sme ich vo vrecku a na prechádzke nimi odmieňali nášho psa, ktorý pri pohľade na maškrtu poslúchal ako špičkovo vycvičený policajný komisár. Vďaka piškótam sme Cindy naučili dávať labku, sadnúť, ľahnúť, štekať (toto sme ju vlastne učiť nemuseli), ale, a s tým sme nepočítali, aj žobrať. Vypestoval sa v nej zvyk oxidovať v prítomnosti jediaceho člena rodiny a pozorovať každý kúsok, ktorý sa napichol na vidličku, putoval k ústam a nakoniec skončil za zubami. Trpezlivosť, s akou náš pes dokázal očakávať maškrtu, bola neskutočná.
Naša zlatá retrieverka tak milovala jedlo, že strkala hlavu do tašiek zakaždým, keď sa mama vrátila z nákupu. V piškótach by mohla plávať. Tieto malé sladké okruhliaky jednoducho zbožňovala. Keď sa k nám nasťahoval dedko, ktorý piškóty obľuboval asi rovnako ako náš pes, Cindy sa mohla zblázniť. Konečne spriaznená duša! Dedko zvykol nosiť piškóty po vreckách čohokoľvek, čo mal práve na sebe a zobkať ich počas obľúbeného televízneho programu, na prechádzke alebo len tak ku kávičke. Cindy preležala celé hodiny na koberci v dedkovej izbe a kým my ostatní sme sa tešili, aký je náš pes empatický a pozorný, že sprevádza starého človeka a robí mu spoločnosť, tá potvora len sledovala piškóty, ktoré mal dedko v miske na stole.
Dala by som ruku do ohňa za to, že sa Cindy o piškótach aj snívalo. Taký spokojný výraz na jej chlpatej tvári by azda nedokázalo vykúzliť nič iné. Vďaka nim sme jej dokonca raz zachránili život, keď sa otrávila, nechcela piť a tekutiny sme do nej dostali iba tým, že sme jej vhodili piškótu do misky s vodou. Chcela ju odtiaľ „vyloviť", a tak kým to skúšala, vypila celý obsah. Piškóty spolupracovali s jej psími obličkami a tekutiny prijímala, len taký fukot. O piškótach a našej Cindy by sa dalo rozprávať donekonečna. V jej prípade však za všetko hovorí upravené porekadlo: Piškóta, pol života!
