Podobne štrajkovala aj naša retrieverka Cindy, keď sa jej nepáčilo, že prechádzka sa chýli ku koncu.Vyjadrovala to protestom v podobe absolútnej ignorácie a v stave totálnej anarchie. Samozrejme na verejnosti, aby všetci naokolo videli, ako neposlúcha.
Jej rumázganím bol štekot. Z ničoho nič na mňa vybafla. Z milučkého psíka, ktorý si veselo pobehoval po lúke, sa odrazu ako šibnutím čarovného prútika stal ten najdrzejší pubertiak. Akoby do nej vošlo desať čertov, ignorovala moje zvolanie „ku mne!". Odbiehala zakaždým, keď som sa priblížila, aby som ju nemohla chytiť. Hádzala sa o zem a keď som ju už mala na dosah, vyskočila na rovné nohy a poďho preč. Utekala pár metrov predo mnou, niekedy mi zmizla z dohľadu úplne. Jednoducho si v tej svojej psej gebuli zmyslela, že domov sa ešte nejde a basta. A tak sa prechádzka pretiahla aj na tri hodiny plné psej zábavy, avšak takmer neúnosnej hladiny adrenalínu v ľudských žilách.
Nič podobné som u iných psov nevidela. Cindy bola ako začarovaná. Akoby jej v sekunde preplo v hlave nejaké tlačidlo. Bežala ako divá po celej lúke, v horšom prípade po sídlisku plnom čudujúcich sa ľudí, ktorí na mňa vrhali nenávistné pohľady. Utekala za každým psom, čo šiel okolo. Jediný, koho ignorovala a koho by ani za milión piškót k sebe nepustila, bol jej majiteľ. Zakaždým sme si, celí zúfalí, volali niekoho známeho na pomoc. Zväčša člena rodiny alebo kamaráta. Cindy sa málokedy nechala chytiť dobrovoľne. Obvykle sme sa na ňu museli hodiť ako lovci na svoju korisť v dávnom praveku.
Túto jej zmenu nálad otec nazval slovíčkom „rapeľ". Nanešťastie, Cindy chytala raple najčastejšie v pravom psom počasí. Z posledných síl sme ju celí premoknutí a uzimení prehovárali, že táto naháňačka nemá zmysel. Tá potvora nás však nepočúvala a veselo vystrájala ďalej. Bola som presvedčená, že by vyhrala prvé miesto v kategórii najneposlušnejší pes na svete. Keby mal otec zbraň, bola by už najmenej dvadsaťkrát mŕtva. Možno aj viac.
Cindy nás vždy vedela prekvapiť, v dobrom aj v zlom. Na naše šťastie jej s pribúdajúcim vekom rástla aj lenivosť. Pridali sa problémy s kĺbmi a pes už tak veľa nebehal. Z hormónmi povzbudeného pubertálneho psa sa stal odpočívajúci dôchodca. Občas si zarumázgal, občas zanadával. Rapeľ pominul. Naša psia babička sa hádzala o zem akurát tak vo svojom pelechu, kde si spokojne odfukovala väčšinu dňa. Chvalabohu!