Zmenáreň

Autor: Paula Beinsteinová | 7.6.2016 o 17:12 | (upravené 7.6.2016 o 17:18) Karma článku: 5,07 | Prečítané:  112x

Zmena je život, hovorí sa. Ale tiež sa hovorí, že človek mieni a Pán Boh mení. A niekedy mieni pes, ale majiteľ to aj tak všetko zmení...

Keď sa žena rozhodne vymeniť šatník, povyhadzuje z políc staré kusy oblečenia a prázdne miesta s radosťou zaplní novými. Taký pes má však iba jeden kožuch a ten si oblieka stále, či je zima a či leto. Podľa potreby si srsť doplní, aby ho hriala, alebo sa jej, naopak, zbaví. A niekedy ho srsti zbaví majiteľ aj proti jeho psej vôli.

Dvanásťročnú Cindy som podozrievala z prílišnej pažravosti. Áno, právom, veď by jedla od rána do noci (aj v noci). V tomto prípade však moje podozrenie sprevádzali obavy. Cindy totiž vyzerala ako chodiaca chlpatá guľa. Žeby toľko pribrala? Možno nejaké to kilečko áno, ale až tak? Napokon sme toho zakopaného psa v našom psovi predsa len našli - Cindy si nevymenila srsť (zrejme pod vplyvom starých psích hormónov), a tak jej na zimnom kožuchu vyrástol aj letný outfit. Pripomínala leva a nie zlatého retrievera. Samotná nadmieru chlpatá kamoška nebola problémom, starosti jej (a nám) robili kliešte, odporné malé príšery, v miliónoch chrobákov reinkarnovaný Dracula. Po dlhšej prechádzke v prírode ich Cindy na sebe domov priniesla aj desať a medzi tými chlpmi ich bolo ťažké nájsť. Väčšinou sme na našom psovi ponachádzali týchto parazitov až vtedy, keď si už plnými dúškami vychutnávali červenú tekutinu a boli také napité, že vyzerali ako bobule hrozna. Okrem toho tu bol ďalší faktor, ktorý Cindy sťažoval život: slnko. Keď bolo horúco, pes bol vo svojej chlpatej kombinéze doslova ako v saune.

A tak sme sa jedného pekného dňa zdvihli a vyrazili sme do najbližšieho psieho salónu. Že srsť zlatého retrievera sa nesmie strihať? Pche! Náš verdikt bol jasný - všetko preč, na ježka! Privítala nás milá pani, ktorú si Cindy okamžite zamilovala pre jej veselú povahu, dobrú náladu a, samozrejme, najmä vďaka v miske pripraveným piškótam. Moje odhodlanie však odrazu vystriedal pocit neistoty. Čo ak sa to nepodarí? Čo ak jej to nedorastie? Čo ak to nevydrží? Čo ak ... S malou dušičkou som svojho psa zverila do rúk tejto kaderníčky a pozerala som sa, ako sa z leva predo mnou stáva nudista. Celú trištvrte hodinu po Cindinom tele pobehoval hore-dole strojček a ako kosačka sekal všetko, čo mu prišlo do cesty (dokonca ako gilotína popravil aj kliešťov prisatých na koži). Cindy sa to nepáčilo, ale dala si povedať, veď sa zároveň aj dobre najedla. Aby to celé vydržala, podchvíľou som jej totiž ponúkla piškótku.

Keď bolo hotovo, zahľadela som sa na svojho psa a skúmavo som si ho obzerala. Od hlavy až po... ten kýptik má byť chvost? Keby som tam v miestnosti po celý čas nestála, neverila by som, že to zviera predo mnou je Cindy. Vyškieral sa na mňa úplne iný... tvor. Vyzeral minimálne o desať rokov mladší, chudý a celý taký zvláštny. Naša huňatá levica Cindy, krásna čistokrvná zlatá retrieverka bola preč. Premenila sa na mix labradora, vráskavého šarpeja a ostrihanej ovečky. Vzhľadom tela omladla, vek z tváre jej však nezmizol. Vyzerala doslova ako odrastené šteňa s primontovanou hlavou psej babičky.

Po príchode domov som ju slávnostne uviedla: „Dámy a páni, privítajte úplne premeneného psa, Cindy. Voila!" a vpustila som ju do bytu. Mojim bratom najprv zamrzol výraz tváre, potom im takmer vypadli oči a vzápätí sa začali smiať. Nie smiať, rehotať. Kým jeden si zblízka obzeral toho cudzieho psa a dlaňou neveriacky prechádzal po kratučkej srsti, druhý brat ležal na zemi a v záchvate smiechu nestačil ani dýchať. Cindy určite v tej vystrihanej gebuli došlo, že sa smejú na jej účet. Ľahla si na svoje miesto a čušala tam ako kôpka nešťastia. Z tváre jej dokonca zmizol aj ten jej úsmev. Až ma pri pohľade na ňu zabolelo srdce.

Rodičom som pre istotu poslala do práce fotku, aby sa vedeli psychicky pripraviť a nedostali infarkt hneď, ako sa pozrú na tú "pohromu". Cindy sa, našťastie, od pánička-ocina dočkala obdivu a nie smiechu. Zato pánička-mamka to predychávala ťažšie. Najprv sa smiala, potom sa rozplakala. Veď z urastenej Cindy sa stala odmocnina. „Vyzerá ako holá," zahlásila nešťastne mamina. A tak sme si na Cindy museli zvykať odznova.

Po mesiaci jej srsť už o kúsok podrástla, bolo to lepšie. Napokon vyzerala krásne. A čo je najlepšie, nebolo jej horúco a prestala pĺznuť (za čo jej bol vďačný aj náš vysávač). Mám však pocit, že toto mi do konca svojho života nezabudne. A brat? Ten aspoň vytvoril svetový rekord v intenzite smiechu. So psom je skrátka naozaj psina. A s tým našim rozhodne je! :-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?