Gazdinka, gnocchi, halušky a ... katastrofa

Autor: Paula Beinsteinová | 1.8.2016 o 14:11 | (upravené 1.8.2016 o 14:20) Karma článku: 3,84 | Prečítané:  289x

O tom, že láska ide cez žalúdok. Ale aj o tom ako som sa nadchla, asi až príliš, než je vôbec zdravé.  

Minimálne dvadsať rokov nepôjdem do žiadnej pravej slovenskej koliby, pretože by som sa personálu nemohla pozrieť do očí. Za to, čo som porobila s bryndzovými haluškami, by som sa totiž mala ísť škvariť rovno do pekla, ako tá opečená slanina (ktorú som na ne aj tak nedala)...

Mesiac po svadbe. Svoju úlohu žienky domácej, gazdinky a milujúcej manželky som hrala v plnom nasadení a s radosťou. Neustále som sa zvŕtala v kuchyni, pripravovala raňajky, obedy, večere a vymýšľala nové recepty. Môj muž sa tak chtiac-nechtiac stal degustátorom všetkého, čo som mu naservírovala (či sa mu to páčilo, alebo nie :D) Chvalabohu, zatiaľ sa nesťažoval. Ešte tie halušky totiž neochutnal.

A tak sa dostávame k jadru veci. Moju kulinársku mániu zavŕšila výroba kuchárskej knihy. Celú noc som z časopisov vystrihovala recepty, lepila ich do knihy a vytešovala sa, aké dobroty tomu môjmu mužíčkovi pripravím. Narazila som na recept na domáce gnochci. Okamžite som si zaumienila, že ich urobím, a rovno viac, aby som ich zamrazila na "horšie časy". Nasledujúci deň som sa teda vybrala do obchodu po suroviny. Potraviny máme síce asi sedem minút pešo od domu, ja som sa však s preplnenými taškami trepala domov vyše polhodiny, preklínajúc všetkých "nedžentlmenských" chlapov okolo, že mi z nich nikto nepomohol. Namiesto pol kila som kúpila rovno tri kilá zemiakov a zvyšok tvorili veci, ktoré som vôbec neplánovala nakúpiť (typická žena!). Kým som došla domov, spotila som sa ako somár v kufri, tých 32 stupňov ma skoro odrovnalo. Vybalila som nákup a hor sa do práce. Zemiaky v šupke do hrnca a na sporák, vajíčko, soľ a múka, áno, špaldová. Uvarené zemiaky prepasírovať, žiadny problém... či? Nie všetky zemiaky sa celkom uvarili, čo som, samozrejme, zistila neskoro - až keď som ich mala pomrviť a nešlo to. Nuž, nevadí, povedala som si, pridala zvyšok a snažila sa vypracovať cesto. Nelepivé, písalo sa v recepte. To moje by však mohlo s kľudom Angličana fungovať ako náhrada za sekundové lepidlo. "Lepší" čas na varenie som si ozaj nemohla vybrať - hic ako na Sahare, nervy v kýbli a spotená ešte viac.

Nejako sa mi nakoniec podarilo cesto prehovoriť a vytvorila som z neho podlhovasté valčeky - gnochci. Šmarila som ich do vriacej vody a zúfalo sa pozerala, ako sa rozpadajú. Na povrch vyplávala akási divná masa, čo z nich ostala a, samozrejme, bola plná nedovarených zemiakov. Skoro ma šľak trafil. Hneď mi v mysli skrsol plán "B". Nebudem z cesta prácne tvarovať gnochci, urobím halušky! Jediným čisto zanedbateľným detailom bolo to, že som doma nemala haluškovač. Vzala som teda strúhadlo a cesto na ňom varechou pretláčala. To, čo vzniklo, sa síce na halušky podobalo, avšak prilepilo sa to na strúhadlo a ani za ten svet nechcelo vhupnúť do hrnca s vodou. Z mikročasti pripraveného cesta som napokon predsa len krvopotne "nastrúhala" halušky, zvyšok som so sebazaprením vyhodila do koša. Uvarené halušky som vybrala a dala na tanier. S rukami vbok som nad nimi stála asi dvadsať minút, dopotená ako džezman o polnoci na STV 2, a nevedela som, čo mám robiť. Pribrala som dve kilá, čo som ich toľkokrát ochutnávala (nedám sa pred chlapom predsa zahanbiť niečím zlým!). Pustila som sa do hľadania receptov, zatiaľ čo halušky čakali, aká ďalšia hrôza ich neminie. Vzala som bryndzu, korenie, nakrájala šunku a na panvici z toho pripravila omáčku. Pridala som halušky a miešala. Keď to už celkom vyzeralo k svetu, ochutnala som. Hmmmm... čosi tomu chýba. Čo asi? Chuť! Do prdele... Nervy mi už vytekali ušami. Nadrobno som nakrájala cibuľu a aspoň som sa mohla vyrevať a slzy rozhorčenia ukryť za cibuľový plač. Osmažila som ju na oleji a pridala k zvyšku dúfajúc, že sa čosi zmení. Na moje prekvapenie sa zmenilo. Zase som ochutnala a už sa mi to celkom aj zdalo jedlé. Všetko som to ešte poriadne premiešala a strčila do chladničky.

Môj manžel mi napokon večer zahlásil, že ide za kamarátom, a tak na neho nemám čakať s večerou. Že sa kdesi skočí najesť. Halušky v chladničke dostali košom. Dvadsaťkrát mi pred očami preletel celý život a keď som sa upokojila, skúsila som ich ešte nejako vylepšiť. Pridala som tam toto, hento a tamto. Až keď sa mi minuli všetky domáce zásoby, podarilo sa mi presvedčiť samú seba, že to napriek celodennej drine nemá zmysel. A tak dostali halušky košom aj odo mňa a už si hnijú kdesi na smetisku. Hanbila som sa ako pes, tento neúspešný pokus o dobrotu som brala ako svoje najväčšie zlyhanie v celej histórii mojej úbohej existencie. Recept na domáce gnocchi som z kuchárskej knihy vytrhla ešte v ten večer. A viete čo? Ako hovorieva moja mama, všetko zlé je na niečo dobré. Síce som sa s haluškami nadrela ako fras, ale aspoň som si neotrávila muža. Veď komu by som potom vyvárala? Minule mi mimochodom spomenul, akú pizzu má najradšej. A ja som našla recept na domáce cesto. Náhoda? Neviem, ale už mám spísaný zoznam potrebných surovín... :-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Niekedy z toho ide mráz po chrbte, ako keby sme sledovali naživo úpadok Západu

Aj keby sa naučil správať normálne, Donald Trump už je v klietke vášní, ktoré sám vyvolal.

EKONOMIKA

Päť dôvodov, prečo zdražejú poistky domov a áut o desiatky eur

Poisťovne budú platiť nový odvod.

KOMENTÁRE

Toto sú hriechy? Vlastniť spodnú bielizeň, topánky na opätkoch?

Ak nenájdeme spoločnú reč, dopadne to zle.


Už ste čítali?