Čo sa na záhradke naučíš, na balkóne akoby si našiel...

Autor: Paula Beinsteinová | 25.6.2014 o 11:08 | Karma článku: 5,27 | Prečítané:  323x

Nikdy som nemala vzťah k záhradníčeniu. Hoci moja babka okopávala záhony deň čo deň, pestovala ovocie a zeleninu všetkých druhov a dedko sa štveral po stromoch, aby obral plody, tieto gény záhradkárov som po nich nezdedila. A aj keď môj otec pravidelne porýľoval celú dedkovu záhradu výmenou za ruku jeho dcéry (a mojej budúcej mamy), vzťah k pestovaniu sa uňho nevyvinul. Dalo by sa povedať, že práve naopak.

Ako mestské deti sme k záhradke pričuchli na každoročných letných prázdninách u babky. Dedko naložil všetky tie malé detské zadky do vozíka a dotiahol nás do neďalekej záhradkárskej oblasti. Kým on rýľoval, polieval a stále čosi kutil v brečtanom obrastenej búde, babkin zdvihnutý prst na nás dozeral, aby sme poctivo obrali všetky ríbezle. Občas ich väčšina skončila namiesto vo vedre v našich žalúdkoch. Myšlienka na babkin vynikajúci koláč, aký z nich vedela vykúzliť, nás však poháňala oberať ďalej. Na záhradníčenie u babky a dedka sa teda najviac pamätajú moje chuťové poháriky, ale tiež ľútostné detské srdce, keď som nechtiac pri pokuse o rýľovanie motykou presekla dážďovku. Z tejto zákernej vraždy som sa ešte dlho spamätávala...

Z doposiaľ nevysvetliteľných príčin neskôr kúpil otec záhradu aj u nás. Dokopy sme tam boli asi päťkrát a jediné, čo nám priniesla, sú spomienky na vykradnutú búdku s náradím. Tak rýchlo, ako sme sa k záhrade dostali, sme sa jej aj zbavili. Všetky moje neskoršie pokusy niečo vypestovať skončili v podobe vyklíčeného zrnka fazule vo vate, ktoré mi zakaždým po vložení do zeme zhnilo. A tak som sa záhradou nadobro prestala zaoberať, koniec-koncov, ani som na to nemala čas...

Po veľmi, veeeeeeeľmi dlhom čase úplnou náhodou natrafila na internete na obrázok klíčiaceho semiačka fazule zamotaného vo vate, pri ktorom stál nápis: „Ak sa na toto pamätáš, tvoje detstvo určite nebolo nudné.“ Vtedy som si s úsmevom pripomenula svoje detské chvíle a povedala som si, že je čas si ich zopakovať. Vzala som vatu, poliala ju vodou a uložila do nej zopár podlhovastých zrniek fazule, ktoré som pravidelne zalievala, kontrolovala a s priam materskou láskou povzbudzovala, aby rástli do krásy. Nechala som ich poriadne vyklíčiť a opäť som ich skúsila zasadiť. Na moje prekvapenie sa ujali. Začali rásť ako nepríčetné, netrvalo dlho a musela som im zaobstarať podporu, aby sa im nepolámali stonky. Tento môj životný úspech ma tak nakopol, že som si nakúpila ďalšie a ďalšie semiačka rôznej zeleniny a ukoristila som všetky mamkine kvetináče, ktoré si odložila na zasadenie letných kvetov. Moja záhradkárska mánia prešla aj na môjho brata, a tak sme náš balkón premenili na panelákový skleník, v ktorom pomaly ale isto dozrievala fazuľa, rajčina, mrkva, čili papričky, reďkvičky, ale aj slnečnica, palma a vodný melón. Babke sa asi predsa len podarilo zasiať do našich génov aj bunku záhradníkov.

Keď moja fazuľka po prvý raz vykvitla, mala som nesmiernu radosť. A keď sa neskôr jej kvet premenil na maličký strúčik, dobre že som neotvorila šampanské. Onedlho pribudli ďalšie a ďalšie struky, rástli, naberali na objeme a moja záhradkárska duša prekvitala spolu s nimi. S bratom sme natešene plánovali, akú hostinu si z našich vypestovaných plodín prichystáme. Nedočkavo som odtrhla prvý zrelý fazuľový struk a otvorila som ho. Z jeho vnútra sa na mňa usmiala jedna jediná fazuľka. Pozerala som sa na tento zjav, čo som „priviedla na svet“ a napriek tomu, že bola iba jedna, mala som z nej radosť. Ostatné struky nedozreli a akosi to v polovici svojej cesty vzdali. Celá moja úroda mi teda ležala na dlani v podobe jednej malej fazuľky. Čo s ňou teda urobím? No čo asi, zjem ju, tak, ako som si plánovala. Zapla som sporák a to jedno nešťastné zrnko uvarila. Ako som sa dočítala, fazuľa je významným zdrojom bielkovín a má ich najviac spomedzi všetkých rastlinných potravín. S týmto vedomím som svoj fazuľový prívarok v podobe jedného zrnka fazule zjedla. Ale poviem vám, chutilo presne tak dobre, ako má. A to ma teší najviac! :-) Teraz už len netrpezlivo čakáme, kým sa naše ďalšie plodiny rozvinú. Uvidíme, koľko podobných prívarkov sa dočkáme... :-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

SVET

‘Na Ukrajine bojujú nadrogovaní zombíci‘ je hoax

Rusi uviedli, že tam bojujú bojovníci s nadľudskými schopnosťami.


Už ste čítali?