Pes pribudol do našej rodiny v apríli. Na jar. S malým šteniatkom sme si teda mohli užiť slnečné dni dosýta, a to najmä počas leta, kedy sme dni trávili dlhýýýýýými prechádzkami v prírode. Postupne, ako plynul čas, náš pes sa zoznámil so všetkými druhmi počasia, naháňal vetrom hnané opadané lístie na jeseň, čudoval a vytešoval sa z prvého snehu, až raz prišli Vianoce...
Pániček odišiel do pivnice a vrátil sa s dvomi veľkými taškami plnými akýchsi oranžových a žltých loptičiek. Ideme sa hrať, hurá! Alebo nie? „Mandy, fuj!" zvolala panička, keď som si chcela jednu z tých loptičiek odniesť na svoje miesto. Nuž, tak teda dobre, počkám, čo sa bude diať. Moje premýšľanie odrazu prerušil opäť pániček, ktorý sa vo dverách objavil s čímsi zaviazaným v igelite. Odtrepal to na balkón. Na dlážke za sebou nechával akési malilinké trblietavé guľôčky. Ochutnala som ich, ale žiadnu netradičnú chuť nemali. Išla som za ním, ale keďže sa na balkóne zavrel, pozerala som sa len cez sklo vo dverách. Dával z toho dole igelit a trblietavé guľôčky lietali na všetky strany. Fíha, veď to je strom! Pániček a pánička mi priniesli strom na hryzenie. Ach, aké mám šťastie!
„Mandy, poď ku mne," zavolala ma k sebe panička, aby pániček mohol z balkóna vyjsť. Držal teraz už rozprestretý strom bez igelitu, ale na moje prekvapenie ho namiesto do môjho peliešku odniesol do obývačky. Hmmm, tento strom je akýsi čudný. Síce má na sebe šišky, ale aj tie trblietky a ani nevonia tak, ako ostatné stromy vonku na lúke. To má byť nejaká hra? Musím zistiť, o čo tým dvom ide.
Panička vzala jednu loptičku a ja som spozornela. Určite mi ju teraz hodí, aby som ju priniesla. Čože? Prečo tú loptičku zavesila na strom? Musím ju odtiaľ dostať. „Mandy, nie. Fuj to, nechaj," povedala mi panička a zavesila na strom ďalšiu loptičku. A potom ďalšiu a ďalšiu, až bol napokon celý strom ovešaný loptičkami. Pániček naň dokonca zavesil aj svetielka. Tak mne nedovolia doniesť si domov ani len jednu malú paličku a oni si tu postavia rovno celý strom. Teda, napodobeninu stromu. A ešte ho aj obvešajú loptičkami namiesto toho, aby ich dali mne. No povedzte, čo sú toto za móresy? Párkrát som sa neubránila zvedavosti a chcela som sa do vetvičky zahryznúť, ale ostali mi akurát tak trblietky po celej tvári, ktorých som sa nemohla zbaviť. Idem radšej do kuchyne, od rána to tam krásne, ale nejako zvláštne rozvoniava. Akoby sa čosi chystalo.
Panička s páničkom stále spievajú nejaké pesničky o snehu, pastieroch, rolničkách a stále v piesňach spomínajú aj malého Ježiška. Neviem síce, kto to je, ale vraj aj mne dnes čosi prinesie. Tak mi to ráno povedala panička. Budeme mať teda návštevu, super! Tak preto tieto prípravy. Cítim neodolateľnú vôňu mäsa, klobásky, rada by som ochutnala. No dobre, najradšej by som im to všetko zjedla. Sedím pri paničke, kým varí, snáď mi čosi dá. Slinky mi už stekajú až na dlážku, dúfam, že si to nevšim... „Mandy! Už zase? Choď na miesto. Ach jaj, tie tvoje sliny. Chceš, aby som sa na Štedrý deň pošmykla a spadla?" hnevá sa panička a ja musím opustiť kuchyňu. Idem teda do obývačky za páničkom, trošku ho pootravovať. To ma veru baví zo všetkého najviac. Skočím naňho a oblížem mu celú tvár, nech je sranda.
Medzitým sme stihli pár prechádzok, škoda, že už nie je sneh. Hoci blato mi vôbec nevadí, váľať sa v ňom ma baví. Lenže potom ma vždy pániček odnesie do vane a takmer po každej prechádzke musím absolvovať kúpeľňový wellness. To ma teda vôbec nebaví. Ale je sranda, keď sa otrasiem a celého pánička zamokrím :-)
Začínam byť hladná. Prečo mi ešte nedali jesť, keď inokedy som o takomto čase už dávno po jedle? Prenasledujem paničku všade, kde ide. Možno, že na mňa zabudla. Mohla zabudnúť na to, že má psa? Že má mňa? Idem ju otravovať, aby som sa jej pripomenula. „Môj havinko krásny, Mandulinka malinká," povie mi panička, keď sa snažím zavadzať jej v kuchyni a ľahnem si jej na nohy pri kuchynskej linke. Ešte ma aj pohladká a opäť sa venuje prípravám v kuchyni. Hups, nejako to nezabralo. Haló, tu som a som hladná. Hmmm, idem to požalovať páničkovi. Ale kde zmizol? Veď tu ešte pred chvíľou bol. Aha, cítim ho v spálni. Prečo si dáva na seba tú čiernu vec? Vyzerá v nej, ako keď sa vráti zo svadby, na ktorej bol ako DJ. „V tom obleku vyzeráš super," povie mu panička a naďalej si nevšíma môj hlad. Aj ona sa prezliekla do šiat. Začala som dychčať, aby som upútala ich pozornosť. Dostala som od paničky pred chvíľou zopár kúskov klobásky, ale to má byť všetko? Ešte chvíľu a urazím sa. Aha, ide sa do kuchyne. Rýchlo za nimi!
„Chúďatko Mandy, určite je už hladná," povie odrazu panička. Hurá, som zachránená! „Ale sú to naše prvé spoločné Vianoce v tomto byte a prvé Vianoce s Mandy, musíme predsa večerať všetci spolu," dodá. Začne čosi čítať a ja už myslím, že to nevydržím. Zase mi tečú sliny, ale nedá sa to zastaviť. Hmmm, majú smolu, mali mi dať jesť skôr. Tak im treba. A ja neodídem, kým to tu celé neposlintám!
Modlitba sa skončila. Ideme už konečne jesť? Tú vôňu mäska mám už v celej hlave, už cez ňu ani nevidím. Pániček však odrazu začne rozprávať príhovor a jedlo sa teda ešte stále nekoná. Panička ho preruší a ako odušu začne utierať moje sliny na dlážke. Skoro ma vystrelo, jak som sa zľakla, že ma zase vyženie z kuchyne na chodbu. Našťastie sa tak nestalo. Len sa na mňa škaredo zahľadí a ja jej venujem ten najusmiatejší retrieverovský úsmev, aký viem vystrúhať. Pániček pokračuje v príhovore. Ak to bude dlho trvať, tak už zjem asi aj jeho aj spolu s celým oblekom.
Panička berie do rúk oblátku a natrie ju medom. Podá mi ju a ja sa na ňu vrhnem. Paničku to rozosmeje, s akou rýchlosťou chrúmem. Mňam, je to dobré, ale kde je už to mäso? Ďalšiu oblátku podá páničkovi a jednu si dá aj ona. Môj žalúdok odrazu začne spievať fanfáry, pretože zbadám, ako panička vstáva od stola, berie do rúk moju misku a kladie ju predo mňa. To je ale obrovská porcia! Nečakám ani sekundu a už do seba tlačím všetko, čo mám pred sebou. Mňaaaaaaaaaaaam. Najlepšia časť dňa!
...
Tá Mandy je neskutočná. Ako len môže tak rýchlo zjesť takú veľkú porciu a ešte aj tvrdé kosti? Pokrútim hlavou. S manželom dojeme kapustnicu, ktorá sa mi podarila, musím sa pochváliť :-) Nasleduje zemiakový šalát a losos. Mandy po celý čas sedí raz pri jednom, potom pri druhom a žobre. Akoby nejedla týždeň, a to len pred chvíľou spratala celú misku. Ale podchvíľou jej predsa dám čosi aj z môjho taniera, keď už sú tie Vianoce. Sliny na dlážke nateraz neriešim, utriem ich potom.
Po večeri sa poberieme do obývačky a odfotíme sa pri vianočnom stromčeku. Som rada, že vydržal a že ho Mandy nemala v záujme zdemolovať. Myslím, že aj jej sa táto naša výzdoba páči. Môj manžel v sebe nezaprel svoje DJ povolanie a postaral sa o prekrásne nasvietený byt. Nuž, profesionál naslovovzatý, čo si budeme klamať :-) Začali sme si rozbaľovať vianočné darčeky, Mandy do všetkého strkala hlavu a bola strašne zvedavá.
Ako prvý darček som rozbalila darček pre Mandy - dlhé pískajúce lano, ktoré dostala od nášho venčiaceho kamaráta Peťa, majiteľa čierneho labradora Johnnyho, najväčšieho kamoša našej Mandy. Okamžite sa s ním začala hrať. To nebola ani zďaleka jediná hračka, ktorú dostala. Balíček jej venovala aj moja mama, moja svokra, samozrejme aj my. Nevedela, s čím sa skôr hrať a bola z toho úplne mimo. Pes nevie skrývať svoje pocity a ja som už len čakala, kedy Mandy začne od radosti lietať. Nikdy som si nemyslela, že zlatý retriever sa dokáže ešte viac usmievať, než ako sa usmieva bežne. A ako úprimne sa vie tešiť z darčekov.
Keď už Mandy nevedela, čo so sebou, rozbalila som jej ešte jeden darček, ktorý som jej kúpila - žuvaciu kosť. A to bol okamih, od kedy sme už v priebehu večera o Mandy nevedeli. Po celý zvyšok dňa vášnivo žuvala ostošesť. Myslela som si, že jej kosť vydrží aspoň dva - tri dni. Omyl :)
Vianoce sú sviatkami pokoja, kedy je rodina spolu a všetci sú tak zvláštne naplnení spokojnosťou a láskou. A jedlom, samozrejme :-) Vianoce so psom sú možno trošku iné, než bez psa. Musíte na chlpáča dávať pozor, aby nezjedol stromček a nezhodil vianočné gule, aby vám neroztrhal darčeky pod stromčekom a podobne. Ale na druhej strane je obrovská výhoda. Vianoce so psom sú jedinečné a neopakovateľné. Plné nefalšovanej radosti a úprimnej lásky. Pes je členom rodiny, ktorý dokáže sPEStriť všedné, ale aj sviatočné chvíle. Nálada so psom preto nikdy nie je pod psa. A na Vianoce to zrejme platí dvojnásobne.
